Marek Smolár
Hernie (prietrže) predstavujú jedno z najčastejšie sa vyskytujúcich chirurgických ochorení v populácii. Ľudstvo sprevádzajú od počiatkov civilizácie až po súčasnú modernú dobu. Z anatomického hľadiska ide o vyklenutie peritonea s vysunutím orgánov z brušnej dutiny cez preformovaný alebo novovzniknutý otvor. Podľa toho sa hernie delia na vrodené a získané. Ak sa hernia vyklenuje mimo peritoneálnu dutinu, vzniká vonkajšia hernia. Pri vytvorení prietrže v záhyboch brušnej dutiny hovoríme o vnútornej hernii. História Prvé písomné zmienky o herniách možno nájsť v Ebersovom papyruse z roku 1555 pred našim letopočtom. V ňom egyptskí lekári popisujú konzervatívne ošetrovanie slabinových prietrží pomocou pevne naložených bandáží. Rovnako možno nájsť zmienky o slabinových a pupkových prietržiach aj v Hippokratovych spisoch (r. 460 – 375 pred n. l.). Prvý popis operácie slabinovej prietrže pochádza z prvého storočia pred našim letopočtom. Jeho autorom je rímsky lekár Celsus. Pri operácii často odstraňoval aj semenník. Po rozpade Rímskej ríše boli operácie z náboženských dôvodov zakázané, a tento zákaz pretrval až do stredoveku. V tejto, pre chirurgiu temnej dobe, boli hernie liečené výlučne konzervatívne pomocou prietržových pásov. K opätovnému rozvoju došlo ku koncu stredoveku, kedy sa začali robiť pitvy, čo prispelo k detailnému poznaniu anatómie inguinálnej a femorálnej oblasti. Nové poznatky umožnili rozdelenie hernií na priame (direktné) a nepriame (indirektné). Mnohé anatomické štruktúry inguinálneho kanála dodnes nesú mená lekárov tej doby, ktorí sa zaslúžili o ich identifikáciu ako aj o určenie ich úlohy v chirurgickej liečbe prietrží – Cooperove ligamentum (Sir Astley Cooper), ligamentum interfoveolare Hesselbachi (Franz Kaspar Hesselbach), fascia Scarpi (Antonio Scarpa) a pod. Prvú chirurgickú revíziu inguinálneho kanála urobil v roku 1881 francúzsky lekár Lucas-Championniére. Za otca chirurgickej liečby inguinálnych hernií sa však pokladá až Edoardo Bassini z Padovy (1844 – 1924), ktorý urobil prvú plastiku hernie, a svojim operačným postupom dosiahol prevratné zmeny vo výsledkoch liečby prietrží. Vo svojej prvej správe referoval recidívu hernie u menej ako 10 % pacientov, a len jeden pacient pooperačne zomrel. V období, kedy mortalita pri chirurgii prietrží dosahovala 6 - 7 % a recidívy 40 – 50 % sa jednalo o skutočne významný krok vpred. Bassiniho technika bola ďalej modifikovaná viacerými autormi (Marcy, Halsted, Girard, Shouldice a i.). Ďalším medzníkom v oblasti chirurgie prietrží bolo zavedenie používania sieťok z plastických látok v roku 1989. Priekopníkom v tejto oblasti bol Lichtenstein. S rozvojom miniinvazívnej chirurgie sa laparoskopia začala čoraz častejšie uplatňovať aj v chirurgickej liečbe inguinálnej hernie. |