STRACH A ÚZKOSŤ U
CHIRURGICKÉHO PACIENTA V PERIOPERAČNOM OBDOBÍ
Podľa Pritcharda (2009, s. 417) chirurgický výkon je pre pacientov spojený často so stresom a úzkosťou. Strach a úzkosť sú dva pojmy, ktoré sú často spájané. Taylor-Loughran et al. (1989, s. 178-186) uvádzajú „syndróm strachu a úzkosti“ sa vyskytuje, keď sú súčasne prítomné definujúce charakteristiky oboch diagnóz. Uvádza situáciu pacienta pred operáciou, kedy pacient prežíva strach z operácie a zároveň úzkosť vzťahujúcu sa na neznáme následky. Ošetrovateľská diagnóza Strach býva v publikovaných štúdiách validizovaná spoločne s ošetrovateľskou diagnózou Úzkosť (Zeleníková, 2012, s. 36). Výskum zdravotnej starostlivosti v perioperačnom období sa orientuje najmä na predoperačnú a pooperačnú fázu (Leinonen, Leino-Klipi, 1999, s. 123). Pacientove potreby sa v rôznych fázach perioperačného obdobia líšia. Pred operáciou vystupuje u pacienta do popredia potreba informovanosti, zvládania stresu a redukcie úzkosti, v pooperačnej fáze narastá význam zvládania bolesti, uzdravenia a zaradenia do bežného života. Zatiaľ málo výskumne reflektovaným trendom je koncept tzv. perioperačného dialógu medzi pacientom a sestrou (Lindwall, Von Post, 2009, s. 395). U pacientov očakávajúcich chirurgický zákrok je častá anxieta, strach a obavy týkajúce sa zdravotného stavu a blížiacej sa operácie. Strach a úzkosť sú z desiatich najčastejšie sa vyskytujúcich ošetrovateľských diagnóz v rámci perioperačnej starostlivosti (Killen et al., 1997, In Junttila, Hupli, Salanterä, 2010, s. 58). Toto prežívanie sa rozvíja v dôsledku nerovnováhy medzi pôsobiacimi stresormi a adaptáciou človeka, reprezentovanou stratégiami zvládania a efektívnym využívaním sociálnej opory (Baker, Keenan, Zwischenberger, 2005, s. 360). Symptómy, označované ako „psychologický distres“, zahŕňajú nervozitu, ťažkosti so spánkom a somatické príznaky ako triaška, nauzea a bolesti hlavy. Ak nie je stres spojený s ochorením reflektovaný, môže stav pacienta zhoršovať, napr. ohrozovať ochotu dodržiavať pokyny lekárov a správnu životosprávu, zvyšovať potrebu medikácie, znižovať adaptívne schopnosti a zvyšovať potrebu neskoršej, dodatočnej liečby (Baker, Keenan, Zwischenberger, 2005, s. 360). Zvýšená úroveň úzkostného a depresívneho prežívania sa spája s dlhšou dobou hospitalizácie a zvýšeným vnímaním bolesti. Predoperačná úzkosť býva spojená aj s pomalším hojením rán, oslabením imunity, abnormálnymi životnými funkciami a zvýšeným výskytom infekcií (Viars, 2009, s. 283). Medzi postupy, ktoré sa v súčasnosti považujú za overené pri zmierňovaní predoperačnej úzkosti, patrí podľa Křivohlavého (2009, s. 89) najmä predoperačné informovanie a poučenie pacienta a využitie relaxačných techník, napr. Jacobsonova progresívna svalová relaxácia, Schultzov autogénny tréning a pod. Používaním štandardizovaného jazyka na posúdenie stavu pacienta v kontexte bio-psycho-sociálneho modelu prispievame k zlepšeniu starostlivosti o pacienta, rozvoju moderného a profesionálneho ošetrovateľstva. Správne posúdenie a adekvátna diagnostika potrieb pacienta je základom pre kvalitné a efektívne plánovanie ošetrovateľskej starostlivosti. |