Narušený obraz tela
V chirurgii sa môžeme stretnúť s narušeným obrazom tela u pacienta napr. s nehojacou sa ranou, s drenážnym systémom, po chirurgických zákrokoch spojených so stratou časti tela (amputácii), ako ablácii prsníka, amputácii dolnej končatiny pri onkologickom ochorení, devastujúcich poraneniach, po vyvedení čreva (črevnej dočasnej alebo trvalej stómie), u pacientov s urostómiou, s tracheostómiou, s popáleninami. Vnímanie vlastného obrazu tela u takýchto pacientov má úzky súvis so sebaúctou a sebahodnotením seba samého/vlastnej osoby. Z hľadiska miery sebaúcty dochádza k jej zníženiu, čoho výsledkom je sebapodceňovanie. Niektorí pacienti po operačnom zákroku spojeného s čiastočným alebo celkovým odstránením časti tela majú problém stotožniť sa so svojim vlastným telom, ktoré je „iné, inak vyzerá“ v porovnaní pred a po operácii. K subjektívnym príznakom charakterizujúcim zmenené vnímanie vlastného tela patria verbalizácia negatívnych pocitov v súvislosti s vlastným telom, obáv, strachu z odmietania sociálnym okolím, opakované vyjadrenia o prítomnosti aktuálnej zmeny, hnevu, beznádeje a bezmocnosti zmeniť výsledný stav. U pacientov s popáleninami sa stretávame s negatívnym verbálnym hodnotením vlastného tela hlavne v prípade prítomnosti viditeľných jaziev v oblasti tváre, hlavy, krku a rukách. Z objektívnych príznakov je charakteristické odmietanie pohľadu a/alebo dotyku na miesto, časť tela, ktoré je odstránené alebo operačným zákrokom podľa slov pacientov „zmenené“. Ako príklad môžeme uviesť u pacientov s kolostómiou odmietanie pohľadu na miesto vyvedenia hrubého čreva, dotyku samotnej stómie a kože v jej okolí, odmietanie ošetrenia stómie a jej okolia, pohľadu do zrkadla pri výmene stomického vrecka, monitorovania príznakov svedčiacich pre rozvoj komplikácií v pooperačnom období, edukácie v oblasti používania stomických pomôcok, skrývanie časti tela a vyjadrovanie obáv a strachu obnažiť časť tela, kde má umiestnenú stómiu. Iným príkladom môžu pacienti s diabetes mellitus po (vysokej, nízkej) amputácii končatiny. U nich je objektívnym príznakom narušeného obrazu tela odmietanie používania protézy. U žien po ablácii prsníka sa môžeme stretnúť s tým, že odmietajú pohľad na svoje telo a dotýkať sa operovaného miesta a nedovolia pohľad ani svojim najbližším (partnerovi). Preto sa obliekajú a vyzliekajú v tme/prítmí, minimalizujú čas, kedy je ich telo bez odevu. Pacienti po mutilujúcich zákrokoch sa môžu sociálne izolovať, resp. hrozí im riziko sociálnej izolácie, čo sa prejaví napr. odmietaním komunikovať so spolupacientom, s personálom alebo rodinnými príslušníkmi, vyjadrovať nezáujem o okolité dianie a záujmy. V správaní môže byť prítomné hostilné správanie, agresivita, plačlivosť, depresívne ladenie, smútok, úzkosť, váhavosť až nerozhodnosť. Pacienti vo verbálnom prejave nepoužívajú správne termíny na pomenovanie ako napr. stómia, vývod, vyvedenie čreva, protéza, resp. ich používanie odmietajú. Nepriamo sa vyjadrujú zámenami, napr. „toto“, „to“.
Na objektívne posúdenie prítomnosti narušeného obrazu tela u pacienta po amputácii, mutilujúcom chirurgickom zákroku môžeme použiť meracie nástroje, napr. Amputee Body-Image Scale (ABIS), Multidimensional Body-Self Relations Questionnaire (MBSRQ) (ekvivalent slovenského prekladu chýba, preto uvádzame názov meracieho nástroja v pôvodnom anglickom jazyku). |